Anička, Amore Mio!

24. marca 202624. marca 2026
by richtár

Folklórom inšpirovaný súbor Slovenskí rebeli uvádza príbeh ľudskej vášne a neúprosných pravidiel sveta.

„Chlap, keď mu vezmeš hrdosť, zabudne, kde má srdce.“ – Katka Lauková

Keď papier zabíja lásku

Tento príbeh má korene hlboko v skutočnej hline a je inšpirovaný životom prababičiek autora, Márie a Anny. Postavy ako Michal Šeďo, ktorý odišiel za dolármi do baní, či Angelo Collavino, ktorý priniesol na Liptov taliansku vášeň, naozaj žili. Rovnako žili aj ich deti, ktorým štát ublížil.

Pri sledovaní tohto príbehu si uvedomíte smutnú pravdu: najväčším nepriateľom lásky v našich dejinách nebola bieda či smrť, ale úradný papier a štát. Inscenácia Anička, amore mio! nie je len folklórna veselica, je to pocta ženám, ktoré museli niesť ťarchu cudzích rozhodnutí, a mužom, ktorých systém donútil zabudnúť na to, kým sú.

Dva svety v jednom rytme

Liptovská dedina v roku 1910 nebola izolovaným skanzenom, ale križovatkou, kde sa zrážala chudoba s pokrokom. Na jednej strane stáli tisícky mužov odchádzajúcich do amerických baní a doma zanechávajúcich takzvané „biele vdovy“ – ženy, ktoré čakali na lodné lístky a doláre, no mnohé sa ich nikdy nedočkali.

Na druhej strane to boli talianski robotníci, takzvaní barabovia, ktorí stavali najzložitejšie úseky slovenských železníc a tunelov. Pre uzavretú slovenskú dedinu znamenal príchod temperamentných mužov, ako bol Angelo, absolútny kultúrny šok. Priniesli totiž so sebou iný pohľad na život a najmä na lásku.

Tento stret kultúr sa odráža aj v tanci a hudbe, kde folklór slúži ako jazyk, ktorým postavy hovoria vtedy, keď im už slová nestačia. Slovenské tance sú tu akoby zbavovaním sa ťažoby – tvrdé kroky z Čierneho Balogu zaryté do zeme a prísna Myjava či ťahavé trávnice diktujú pravidlá komunity. Proti tomuto svetu sa postaví taliansky živel, a slovenské husle sa tak prepletú s divokou stredomorskou tarantellou v šialenom 6/8 takte. Tieto dva svety napokon ukazujú, že hoci žijeme a tancujeme inak, spája nás obrovská chuť žiť.

Papier, železo a krv: Ako čítať túto hru

Ak čakáte klasický folklórny večer plný úsmevov, pripravte sa na šok. Slovenskí rebeli dnes folklór nepoužívajú ako ozdobu, ale ako surové umelecké zrkadlo našich predkov i našej reality. Na čo by ste sa mali pri pozeraní zamerať?

Drezina: Tento ťažký, plne funkčný stroj uprostred scény je železným srdcom javiska a hercom bez textu. Prichádza ako hlučný cudzí zásah do tichej dediny, neskôr sa mení na dionýzsky oltár a manželskú posteľ, a v závere prichádza prázdna. Drezina je zhmotnený osud – to, čo lásku privezie, ju nakoniec aj odvezie.
Hudba, ktorá krváca: Počúvajte pozorne ústrednú pieseň Červené jabĺčko. Je to priamy prenos z Aničkinej duše, ktorý sa mení z naivného spevu na mrazivú disharmóniu.
Mŕtve svedomie: Postava Katky Laukovej s odhaleným uchom nie je len rozprávačkou. Je tichým hlasom svedomia, ktorý kričí, keď už živí nevládzu. Nehľadajte dnes na javisku dokonalú morálku, hľadajte v ňom život.